Áno začínam zoširoka. Ja len že.. Dnes ma napadlo pri pohľade na starosti väčšiny môjho okolia. Starosti z toho, že musia vstávať, že môžu jesť jedlo, o ktorom sa nepíše, že je dobré, že autobus meškal a že si nestihli vziať raňajky. Podstata celej nespokojnosti spočíva už v samotnom bode prebudenia sa zo spánku. Miesto otázky Čo ma dnes čaká? padá skôr tá Čo dnes vydržať?. A to často zo zarážajúcich dôvodov. Niekoho teší domáci miláčik a tak sa nevie dočkať toho, až sa s ním doma po práci vymazná, iného to, kedy pôjde na pivo poriadne si zaškodí a bude mať na ľutovanie konečne poriadny dôvod, najčastejšie poteší len samotná predstava konca dňa a bezstarostného spánku.

V dnešnej spoločnosti sa nenosí zobudiť sa s plánom, brať deň ako príležitosť. Všetci si zvykli na to, že každá sekunda niečo stojí, každá šanca je len pasca a každá bytosť nepriateľ. Samotným dôvodom prečo sa chodí do práce je to, aby sa človek zaradil, mohol sa najesť a chodiť do práce a zaraďovať sa i naďalej. Pojem voľno-časová aktivita sa dnes spája so základnou školou a slovo záľuba s domovom dôchodcov. Spojenie práce a záujmu je úplné sci-fi. Už v škole nás vychovávajú k tomu, že práca je tvrdá drina. A to čo nás skutočne zaujíma je úplne nepodstatné, prakticky len konverzačná téma.Aj keď, bohužiaľ. Je pravdou aj to, že ľudí často skutočne mnoho nezaujíma. Žijem v meste, ktoré je považované za akési centrum stredoeurópskeho umenia, histórie. Najskloňovanejšie témy? Pivo, peniaze, právo nič nerobiť, nevedieť a nechcieť vedieť, to že zamestnávateľ je nech je akýkoľvek, sviňa. Áno pripomeniem, že som v Prahe, takže aj ten sex, v tých rečiach však väčšinou neznie nejako lákavo.

Možno by stačilo nenechať si udupať svoje ja. Okolím, zázemím, pracovným prostredím, kýmkoľvek. Veď je to jedno nie? Na čo opakujeme pracovné každodenné stereotypy ? Veď bez sebarealizácie je to prakticky predlžovanie utrpenia. Áno, zahrešme si, ale ráno začínajme s tým, že je pred nami deň, ktorý poskytuje minimálne 24 hodinových príležitostí spraviť to podľa svojho..

Človek nemusí byť výnimočný inteligent na to, aby si uvedomil, že nežije, aby pracoval, ale pracuje aby žil. Najlepšie by bolo obe oblasti nerozdeľovať, už je po osemdesiatomdeviatom, každý sa môže rozhodnúť, len sa netreba báť. Nech sa dojmy cudzincov nestretajú v tom, že sú u nás ľudia paranoidní, neprajní, vypočítaví a večne zamračení.