Pred zopár dňami, som sa v jednej pražskej pizzérii stretol so zaujímavým podnetom. Sympatická pani (aj keď nie som si istý či pani, asi nás balila) od vedľajšieho stola už ďalej nemohla ignorovať politické, či morálne témy, ku ktorým sme s kamarátmi pri poháriku ako zvyčajne skĺzli. Ona na tom nebola inak a tak chrlila jednu myšlienku za druhou. Zmienim len tú, ktorá mi utkvela v pamäti. Snažila sa nám v skratke vyjadriť to, že celé korupciou podhnité podhubie stredoeurópskej politiky a krízu morálky môžeme zmeniť len my mladí. Oni si už svoje odbili, zvrhli režim, teraz je to na nás, len nech nie sme leniví, veď je sloboda, oni nám z lásky pripravili všetko akési predvarené, vopred prichystané, stačí si to všetko zobrať.
Trocha som nad tým premýšľal. Určite má pravdu, že minulá generácie spravila k zmene veľa – bez žartu. (Hoci pri stole sedela aj mamička spomínanej pani a tá si neodpustila reči typu ako im bolo dobre predtým ako to šlo všetko do ... A áno, jej štyridsaťročná dcéra mala chuť flirtovať hoci pri sebe mala mamičku v dôchodku – obskurné.) Od malička sme prakticky žili v akejsi krásnej optimistickej bubline. Okolie, televízia. Všetci nám vraveli, že sa stačí dobre učiť a to ostatné príde samo. Veď čo by sa mohlo stať. Doktor, právnik, kopa technických smerov – len si vybrať.
Tak áno viacerí sme sa po tejto ceste vydali. Hneď základná škola priniesla prvú rivalitu, pokusy v niektorej oblasti vynikať. Na strednej sme sa nechali vystresovať maturitami, že sú moderné a už nie taká formalita – potom sme si dopredu dohadovali kto si akú otázku v danom predmete vytiahne. Na prvý problém sme začali narážať už tam. Nejako sa nám nepozdával nesúlad medzi hrdlorezným zastrašovaním profesorov a tým, že v konečnom dôsledku žiadna vysoká škola na maturitné vysvedčenia nehľadela.
No čo už. Štyri roky v ... Povedalo si mnoho z tých, ktorí v štúdiu ozaj tlačili plynový pedál na podlahu. Každý však mávol rukou a šiel ďalej. Väčšina nie tam, kde by chcela, ale tam kde chceli ich rodičia, prípadne tam kde ich jednoducho vzali. A prišla ďalšia sloboda. Slobodné podstúpenie nezanedbateľnej časti v praxi nepoužiteľných predmetov, ba oborov, slobodné prisluhovanie profesorom, slobodná teraz už naozaj zákerná rivalita.
Tak áno po tomto všetkom snáď príde posledná kapitola manuálu pre dobrý mladý slobodný demokratický život, ktorý nám postupne písali, tí ktorí pre nás stvorili samotnú demokraciu. Ale čo zas ? Idem do susednej krajiny a nikoho nezaujíma moje štúdium, poctivosť v dodržovaní jednotlivých krokov, dokonca často ani bohatá prax na danej pracovnej pozícii. Slovenskí filozofi zametajú nemecké chodníky a vyštudovaní chemici môžu študovať zloženie majonézy, ktorú aplikujú na hovädzie mäsko v londýnskych fast foodoch.
Kríza, nekríza. Veď každý si môže slobodne ignorovať slobodu a jej slobodné princípy. Vysokú školu mi neakceptujú ani v Čechách, dvadsaťtriročnému človeku neakceptujú prax na zodpovednej špecifickej pozícii, už v okolitých krajinách často nestačí mať slovenský diplom u nás akejkoľvek hodnoty. Aj o tej hodnote sa dá polemizovať. Na košickom úrade práce to niekedy vyzerá ako na zraze študentov Filozofickej fakulty. A ja sa pýtam kde je chyba ? Nemalo to ísť hladko ? Veď aj pani povedala, že je to v našich rukách .. Potom čo ? Len mi tak napadlo, že tie ruky, v ktorých je skutočná spoločenská moc súčasnosti, zrejme držia kľúčiky. Kľúčiky, ktorými odomkli dvere demokracii, no zamkli v nej svoju predstavu o nej.
